Neakceptovateľný zásah do slobody slova

Ako ukazujú aj zahraničné skúsenosti (napríklad kauza Watergate) novinári hrajú v prípadoch, akým je Gorila, kľúčovú úlohu a bez ich slobodnej práce by sa mnohé z vážnych podozrení nikdy nevyšetrili. Preto je mimoriadne dôležité, aby im súdy neprimerane nezasahovali do ich práce.

So znepokojením sme sa dozvedeli o rozhodnutí Okresného súdu Bratislava I. vydať predbežné opatrenie, ktorým Toma Nicholsona súd zaväzuje nielen nevydať pripravovanú knihu o Gorile, ale mu aj zakazuje publikovať akýkoľvek materiál „na základe obsahu“ dokumentu, ktorý je známy ako „Gorila“. Toto rozhodnutie zakazuje publikovať takýto obsah aj vydavateľstvu Petit Press, ktoré vydáva denník SME.

Výroky ľudí, ktorým postavenie prináša lepšiu informovanosť o veci ako bežným ľuďom, nás presvedčujú, že predchádzajúce vyšetrovanie nebolo vedené dôkladne a nevenovala sa mu patričná pozornosť. Až verejný záujem oživil vyšetrovanie, a tak priniesol šancu, že v prípade potvrdenia niektorých informácií by vyšetrovacie orgány mohli dospieť aj k zaisteniu dôkazov o trestnej činnosti a vzneseniu obvinenia.

Preto sa obávame, že dôsledkom tohto rozhodnutia môže byť nielen umlčanie možných kritikov, ale aj sabotovanie hľadania pravdy. Ešte viac nás znepokojuje možnosť, že také niečo by mohlo byť nielen dôsledkom, ale aj cieľom.

Pravdivosť informácií nie je daná tým, či ich odsúhlasia štátne orgány, alebo nie. Súdy každodenne skúmajú pravdivosť tvrdení na základe svedeckých výpovedí občanov, listinných dôkazov a pod., ktoré s činnosťou štátnych orgánov nemajú nič spoločné. No rozhodnutie sudcu JUDr. Branislava Krála na nás pôsobí, akoby sa na Slovensku zavádzal monopol štátu na pravdu.

Z odôvodnenia rozhodnutia: „Pokiaľ nebude jasné, ktoré z týchto informácií sú pravdivé (zákonným predpísaným spôsobom zistené – napr. závery vyšetrovania, rozhodnutia príslušných orgánov, a to najmä vzhľadom k tomu, že ide o závažné podozrenia zo závažnej trestnej činnosti) a ktoré nie, nie je možné o konkrétnych skutkoch publikovať a to ani formou skutkových tvrdení, ani hodnotiacich úsudkov, nakoľko by nepochybne neoprávnene zasiahli do osobnostných práv dotknutých osôb, resp. navrhovateľa.“

To zrejme znamená, že nie je možné publikovať ani overiteľne pravdivé tvrdenia o „Gorile“, kým ich neoveria - a zároveň svoje závery aj nezverejnia – aj štátne orgány.

Nakoľko orgány činné v trestnom konaní v takých prípadoch nemajú povinnosť informovať verejnosť o jednotlivých zisteniach (hoci by vyšetrovanie aj potvrdilo pravdivosť niektorých čiastkových informácií), zvolený prístup by znamenal zákaz publikovať aj informácie, ktoré sú dokázateľne pravdivé – a teda je odvážne tvrdiť (ako to robí v rozhodnutí sudca), že publikovanie týchto faktov by do cudzích práv zasahovalo „nepochybne“ a  „neoprávnene“. Tiež sa nedá vylúčiť, že by mohlo ísť aj o informácie, ktoré jednoznačne vyvracajú čiastkové  tvrdenia uvedené v materiáli známom ako „Gorila“ (a práv pána Haščáka by sa publikovanie takých informácií dotklo zrejme len ťažko). Spomínané odôvodnenie preto na nás pôsobí nezmyselne, v lepšom prípade zmätočne.

Zákaz publikovať dokonca aj „hodnotiace úsudky“, nám pripomína výklad práva v diktátorských režimoch. Keďže tento zákaz sa týka len Toma Nicholsona a vydavateľa SME, hoci „hodnotiace úsudky“ na základe „Gorily“ publikujú viaceré média a mnohí jednotlivci, vnímame rozhodnutie súdu ako prudko účelové.

Myslíme, že nielen prípadné stíhanie skorumpovaných osôb, ale už aj zistenie pravdy o práci vyšetrovateľov a o prepojení politických špičiek s biznisom je natoľko spoločensky dôležité, že zodpovední by mali odtajniť všetky dokumenty, ktoré sa s akciou „Gorila“ objavili.

Okrem obnovenia dôvery medzi voličmi a politickými špičkami, ktorá je v zastupiteľskej demokracii nevyhnutná, by to pomohlo brániť šikanovaniu ľudí, ktorí odhaľovaním pravdy bránia verejný záujem a v konečnom dôsledku by to umožnilo účinnejšie brániť aj česť a dobré meno ľudí, ktorí mohli byť s touto kauzou nespravodlivo spájaní.